Zo všetkých druhov zvodov, je
sebaklam najsmrteľnejší. Zo všetkých oklamaných ľudí si práve ľudia
v sebaklame len veľmi ťažko uvedomia tento zvod.
Dôvod je jednoduchý. Keď je
človek oklamaný iným, je zvedený proti svojej vôli. Bojuje proti protivníkovi
a je dočasne obeťou toho druhého. Keďže očakáva, že jeho nepriateľ ho chce
zneužiť, je bdelý a podozrievavý voči podvodu. Za takýchto okolností je možné byť
oklamaný na krátky čas, ale keďže obeť odoláva, môže sa vyslobodiť z pasce a
utiecť z nej včas.
S človekom v sebaklame je
to úplne inak. On je svojim vlastným nepriateľom a pracuje na tom, aby sám
seba zviedol. Chce uveriť lži a psychologicky sa tomu poddáva. Neodporuje
zvodu, ale s ním spolupracuje proti sebe. Neexistuje žiadny boj, pretože
obeť sa vzdá ešte pred začatím boja. Jemu ten zvod vyhovuje a má to rád.
Je celkom možné praktizovať
podvod na vlastnej duši a ísť oklamaný na Boží súd. „Lebo ak si
niekto myslí, že je niečím, a nie je ničím,“ píše Pavol, „sám seba klame.“
S týmto súhlasí aj list Jakubov: „Ak sa niekomu medzi vami zdá, že je
nábožný, a nedrží svojho jazyka na uzde, ale oklamáva svoje srdce, toho
náboženstvo je márne.“
Čím viac sa snažíme tlačiť do
svätyne, tým väčšia je hrozba sebaklamu. Pod tlakom hlbokého duchovného
záujmu a predtým, než by bolo jeho srdce úplne dobyté Duchom Božím, sa môže
človek pokúšať viacerými trikmi udržať náboženskú masku a pritom si
zachovať formu svojej starej nezávislosti. Toto je vždy nebezpečné a ak to
pretrváva, môže to skončiť katastrofálne.
Padlé srdce je od prírody
modlárske. Zdá sa, že neexistujú žiadne hranice, za ktoré by sme neboli schopní
ísť, aby sme si zachovali svoje modly, a súčasne si s nadšením
hovorili, že dôverujeme iba Kristovi. To si vyžaduje neúprosné sebazaprenie,
aby sme sa oslobodili od skrytej modly. A keďže je iba málo moderných
kresťanov, ktorí pochopili, že takéto sebazaprenie je nevyhnutné a z nich
je iba malý počet, ktorí sa tak rozhodli konať, vyplýva, že je relatívne málo
vyznávajúcich kresťanov, ktorí zažili bolestivé sebazaprenie, ktoré oslobodzuje
srdce od modlárstva.
Modlitba sa zvyčajne odporúča
ako všeliek na všetky choroby a je kľúčom k otvoreniu všetkých väzenských
dverí. Bolo by skutočne ťažké zveličovať výhody a výsady Duchom
inšpirovanej modlitby. Nesmieme však zabúdať, že ak nie sme opatrní a pozorní,
aj samotná modlitba sa môže stať zdrojom sebaklamu. Existuje toľko druhov
modlitieb, koľko je problémov a niektoré modlitby nie sú pre Boha
prijateľné. Proroci Starého zákona karhali Izrael za to, že sa pokúšali skryť
svoje neprávosti za svojimi modlitbami. Kristus jednoznačne odmietol modlitby
pokrytcov a Jakub vyhlásil, že niektorí veriaci prosia, ale nedostávajú,
pretože zle prosia.
Aby modliaci človek unikol
sebaklamu, musí vyjsť s čistým a čestným postojom. Nemôže sa schovať v kríži,
zatiaľ čo v lone skrýva „babylonský plášť a zlatý prút“ (Józua 7:21).
Milosť zachráni človeka, ale nezachráni človeka s jeho modlou. Kristova krv
pokryje kajúceho sa hriešnika, ale nikdy nepokryje hriešnika s jeho modlou.
Viera ospravedlní hriešnika, ale nikdy neospravedlní hriešnika s jeho hriechom.
Žiadne množstvo prosieb
neurobí zo zlého dobré. Človek sa môže angažovať v rozsiahlom pokornom
rozhovore pred Bohom a nedostať žiadnu odpoveď, pretože v sebaklame
používa modlitbu na maskovanie neposlušnosti. Môže ležať celé hodiny vo
vrecovine a sypať si popol na hlavu, bez žiadneho iného motívu, než
sa snažiť presvedčiť Boha, aby prešiel na jeho stranu, aby mohol ísť svojou
cestou a bolo tak ako on chce. Môže sa pred Bohom plaziť v sebaobviňovaní, ale odmietať sa vzdať skrytého hriechu a byť Bohom odmietnutý
v jeho trápení.
Dr. H.M. Shuman mi raz povedal
v súkromnom rozhovore, že: „Jediná Božia požiadavka od človeka predtým, než ho
zachráni je úprimnosť. S týmto zo srdca súhlasím. Akokoľvek nečestný bol
človek predtým, musí dať svoju dvojtvárnosť nabok, ak chce byť prijatý pred
Pánom. Dvojtvárnosť je nevýslovne urážlivé voči Bohu. Neúprimný pokrytecký
človek nemá nárok na milosrdenstvo. Pre takého človeka Kristov kríž neposkytuje
žiadnu pomoc. Kristus môže a aj zachráni človeka, ktorý bol nečestný, ale
nemôže ho zachrániť, kým je nečestný. Absolútna otvorenosť je nevyhnutným
predpokladom spásy.
Ako môžeme zostať slobodní od
sebaklamu? Odpoveď môže znieť staromódne a jednoducho, ale tu je: Naozaj rozprávaj
to, čo myslíš a nikdy nehovor to, čo si nemyslíš - ani Bohu, ani človeku. Maj
úprimné myšlienky a jednaj vždy otvorene, bez ohľadu na dôsledky. Toto
prinesie kríž do tvojho života a udrží ťa mŕtveho pre seba a verejnej
mienke. Môže ťa to niekedy dostať do problémov. Ale bezúhonná myseľ je veľkým
pokladom; Stojí za každú cenu.
